Skip Navigation or Skip to Content
Titulka   >  Spravodajstvo
publikované: 17.10.2017 - 14:54  //  aktualizácia: 17.10.2017 - 15:19  //  zobrazené: 2602

Pocta významným osobnostiam

V utorok 17. októbra bolo primátorom mesta Branislavom Grimmom v obradnej sieni Mestského úradu v Senici udelené verejné uznanie za zásluhy o rozvoj mesta a prínos v spoločenskom dianí niekoľkým osobnostiam z nášho mesta. Ocenené boli osobnosti, ktorých životy  sú naplnené nespočetným množstvom iniciatív, podnetov, aktivít, ktoré viedli k zlepšeniu existujúceho stavu alebo vytvoreniu niečoho nového, čo obohatilo život nás ostatných. Za ich výsledkami stoja úspešní žiaci,  zachránené životy, pracovné príležitosti, záznamy súčasnosti pre dejiny, športové výsledky alebo zdanlivo nepodstatné veci ako umelecké vyžitie sa,  alebo slovo napísané čierne na bielom, ktoré dá informáciu či povzbudí. Aj preto sa primátor mesta Branislav Grimm rozhodol vyjadriť týmto ľuďom poctu a vzdať česť za výnimočne činorodý život, za kreatívnosť a tvorivosť s akou pristupovali k svojej práci, aktivitám a svojim životom.

 

Ocenené osobnosti:

Božena Hradská

Jej pôsobenie v Senici je spojené predovšetkým s Regionálnou organizáciou Slovenského zväzu poľovníkov, kde pracovala 27 rokov a činnosťou v Jednote dôchodcov Slovenska. Hoci už pred odchodom na dôchodok sa angažovala vo viacerých spoločenských organizáciách, v roku  1994 ju naplno pohltila práca práve v tejto novovzniknutej organizácii a bola zvolená za predsedníčku mestskej organizácie.  V tejto funkcii zotrvala dlhých 16 rokov, počas ktorých  sa Jednota dôchodcov Slovenska vyvíjala k dnešnej rešpektovanej organizácii. Seniori si k novej organizácii začali vytvárať vzťah. Bola pre nich nielen dobrým  využitím  voľného času, ale stala sa i platformou na riešenie závažných otázok, ktoré ich trápili. Jej nadšenie a nasadenie pre prácu v Jednote dôchodcov Slovenska charakterizuje aj to, že bola pri založení 25 organizácií   v Senickom okrese. Pani Božena Hradská, ktorá Senicu dlhé roky zastupovala aj ako predsedníčka okresnej organizácie, sa postupne dostala do krajského predsedníctva i do republikovej rady a na rôznych fórach trpezlivo a neúnavne nanášala problémy, ktoré sa časom podarilo aj vyriešiť.  Medzi mnohé jej iniciatívy patrí napríklad vyplácanie vdoveckého dôchodku.  Nikdy neľutovala čas, snažila sa pomôcť, bola ochotná,  aby dôchodcovia v organizácii našli nielen oddych, ale aj zábavu a poučenie. Preto organizovala rôzne zájazdy, rekreácie, akcie, stretávali sa s dôchodcami z partnerského mesta Velké Pavlovice. Jej príslovečný humor ostatných rovesníkov tešil a častokrát pomáhal riešiť aj zložité situácie. Pani Božena Hradská získala za svoju prácu niekoľko ocenení.

 

Milan Jamrich

Pri počutí tohto mena si každý k nemu automaticky  priradí vodu a plávanie. Korene tohto celoživotného a úprimného vzťahu k vode sa datujú do detstva v Komárne, kde vyrastal pri sútoku Váhu a Dunaja. Súžitie s vodou ovplyvnilo  jeho ďalšie smerovanie natoľko, že dnes o ňom hovoríme ako o zakladateľovi vodnej záchrannej služby v našom regióne, húževnatom a trpezlivom učiteľovi plávania  a úspešnom  trénerovi plavcov.

V roku 1982 začal pracovať v Senici ako plavčík v plavárni. V spolupráci s Červeným krížom  založil  oddiel vodnej záchrannej služby. Jeho členovia sa zúčastňovali na celoslovenských súťažiach a Milan Jamrich sa zvyšovaním kvalifikácie podieľal na organizovaní kurzov a súťaží vodnej záchrannej služby a pomáhal zabezpečovať vodné plochy kvalifikovanými plavčíkmi. V tejto vzdelávacej činnosti pokračuje dodnes. Od začiatku inklinoval aj k práci s deťmi a už krátko po nástupe do plavárne pracoval ako vedúci krúžkov plávania pri základných školách a v Centre voľného času. Vyznačuje sa veľkou trpezlivosťou, chápavým, no zároveň prísnym  otcovským prístupom  k malým začínajúcim plavcom.  Keďže chcel senické plávanie posunúť ďalej a umožniť  nadaným plavcom zúčastňovať sa plaveckých súťaží v roku  1998 spolu s Ivanom Šipkovským založili Plavecký klub Záhorák Senica. Pod ich vedením postupne prichádzali prvé víťazstvá na celoštátnych súťažiach. Za všetkých spomenieme aspoň majstra SR na 50 a 100 m motýlik Juraja Hlávka, ktorého bol prvým učiteľom a trénerom. Vo svojej snahe rozvíjať vzťah  k plávaniu, hlavne u detí v spolupráci s RSMS pomáha  organizovať plavecké kurzy. Záleží mu na plaveckej gramotnosti mladých ľudí. Túto myšlienku presadzoval aj počas pôsobenia v rokoch 2005-2007 aj v Myjave, kde pôsobil ako plavčík a stál pri zrode tamojšieho plaveckého klubu. Od roku 2016  pracuje ako tréner v plaveckom klube Aqua Senica. Aj pod jeho vedením vyrastá v Senici nová generácia úspešných talentovaných pretekárov.

 

Jozef Komorný

Od detstva všetok svoj voľný čas trávil v parku pri športoch rôzneho druhu, najčastejšie pri futbale. Aj keď pomerne skoro skončil s aktívnou činnosťou, od športu neutiekol ďaleko. Začal pôsobiť ako hlásateľ vo futbalovom klube SH Senica, pripravovať  futbalové spravodaje pred majstrovskými zápasmi a pri tejto činnosti vydržal viac ako 30 rokov.  K hlásateľskému mikrofónu sa dostal aj počas hokejových i volejbalových zápasov. Po druhom ročníku Záhoráckeho maratónu túto funkciu prebral po legendárnom Gabovi Zelenayovi na 15 rokov, dva roky moderoval aj vyhlasovanie ankety o najlepšieho športovca Senice a takisto niekoľko ročníkov Challenge day. Pri futbalovej hlásateľskej činnosti  získal množstvo materiálu, ktorý mu umožnil v roku 1991 napísať knižnú publikáciu 70 rokov futbalu v Senici. Moderoval aj  významné športové podujatia,  ktorými boli majstrovstvá Európy v hokeji hráčov do 16 rokov, akademické majstrovstvá sveta v hádzanej,  dva zápasy hokejovej reprezentácie Slovenska pred olympiádou v Lillehameri,  stretnutie v pozemnom hokeji Československo - NDR. Spolu s Jožom Pročkom moderoval  hokejové stretnutie televízií Markíza - Nova v Senici a počas tohto zápasu vyprovokoval prvú „mexickú vlnu“ na Záhorí, ktorá sa najmenej trikrát prehnala okolo zimného štadióna. Bol aj pri vzniku senickej sálovky. Pôsobil v disciplinárnej komisii, neskôr aj ako rozhodca, pričom odpískal takmer tisícku zápasov v Senickej lige a pár zápasov aj v najvyššej slovenskej súťaži. Ako člen disciplinárnej komisie pôsobil tri volebné obdobia v Oblastnom futbalovom zväze Senica a jedno volebné obdobie aj vo Výkonnom výbore ObFZ Senica. Posledných 25 rokov pracoval ako športový novinár v regionálnych novinách Zvesti a MY Týždenník pre Záhorie, v súčasnosti už ako dôchodca spolupracuje s týždenníkom Záhorák. Pri svojej práci vždy preferoval naše Záhorie a najmä svoje mesto, ktorého súčasťou je už 65 rokov.

 

Ing. Zuzana Kubovičová

S koňmi sa skamarátila, keď mala štrnásť rokov. Senické Poľnohospodárske družstvo vtedy začalo po ťažných a polokrvných koňoch chovať aj plnokrvné. Zuzana Kubovičová doobedia trávila v škole a poobedia pri koňoch. Pod dohľadom Antona Peťka, Milana Kadlečíka a ďalších sa o ne starala a neskôr na nich aj jazdila. Keď v Nitre vyštudovala vysokú školu, vrátila sa do Čáčova ako zootechnička. Tu bola pri všetkých úspechoch koní pod vedením Pavla Kalaša, od ktorého sa učila trénerstvu. V roku 1995 ukončila kurz trénera dostihových koní a od roku  1998 trénuje dostihové kone až dodnes. Ako sama hovorí má šťastie, že jej práca je aj jej koníčkom. Rukami jej prešlo množstvo koní, zo senických odchovancov napr. Rain man či Red Bull. Prvý kôň, s ktorým sa dostala do dostihových výšin bol Templetänzer. Ďalej  Innovator, ktorý zvíťazil v najprestížnejšom preteku Slovenské derby v roku 2010. Známy je aj TEddy Ready, ktorý v roku  2008 vyhral Slovenské cvalové derby ako vôbec prvý zverenec domáceho kouča. Najnovšie si trénerka Zuzana Kubovičová pripísala historický úspech, keď sa jej zverenkyňa kobylka Zoriana tento rok v  lete  stala historicky prvou kobylou, ktorá zvíťazila v Slovenskom derby.  Zuzana Kubovičová trénuje kone rôznych majiteľov, ale najlepšie, s ktorými dosiahla najväčšie úspechy boli zo stajní  PD Senica, OMS Senica, Vadual  Moravský sv. Ján, EMOP Moravský sv. Ján, UMC Slovakia, Mladen Rihtarič Varaždin Chorvátsko. Dôveru  majiteľov  zúročuje na domácich dráhach, no rešpekt si vydobyla aj v okolitých krajinách. V rokoch 2010, 2011, 2012, 2013 získala titul šampión trénerka v Slovenskej republike.


 

Ján Lazorčák

Pochádza z východného Slovenska z obce Starina. So Senicou je jeho meno späté od roku 1975, kedy sa oženil a presťahoval do nášho mesta, kde začal pracovať ako vedúci predškolských zariadení a rekreácií v n.p. Slovenský hodváb. Počas svojho aktívneho pôsobenia v tejto funkcii bol pri budovaní viacerých objektov, napr.  Materskej školy na Komenského ulici či detských jaslí na Štefánikovej ulici. Za jeho pôsobenia v tejto funkcii bolo vybudované aj doškoľovacie stredisko na Kunove, internát na Hviezdoslavovej ulici či plaváreň so športovou halou. Už počas pôsobenia v Slovenskom hodvábe využíval svoj voľný čas ako veliteľ zdravotníckych jednotiek objektu. Za obetavú organizátorskú prácu a aktívnu účasť pri budovaní CO mu bolo udelené pri príležitosti 30. výročia jej vzniku čestné uznanie štábom CO. V  roku 1976 sa začal angažovať  v stolnotenisovom hnutí  najskôr ako hráč, potom  pracoval ako funkcionár v TJ Záhoran Agrostav Senica ako pokladník, neskôr ako hospodár. Keď začal v roku 1991podnikať, prevzal oddiel stolného tenisu pod svoju firmu Byt-Centrum a oddiel  riadi a financuje dodnes. Pracuje ako predseda senicko-skalickej oblasti v stolnom tenise. Naše mesto reprezentuje tiež ako člen športovo-technickej komisie v Trnavskom kraji. Ján Lazorčák bol tiež spoluzakladateľom fan klubu Železná únia, kde pôsobil ako hospodár. V rámci svojich možností sa zúčastňuje a pomáha pri akciách organizovaných MsÚ a pôsobí taktiež v rade skúsenejších, ktorá je poradným orgánom primátora mesta. Hoci ako jedináčik opustil svoje rodisko na východnom Slovensku a usadil sa v Senici, pre toto mesto vždy pracoval so zanietením a radosťou a cíti sa byť hrdým Seničanom.

 

PhDr. Miriam Madunická, PhD.

Po Strednej zdravotníckej škole rok pracovala na detskom oddelení v nemocnici v  Bratislave. Po návrate do Senice absolvovala rekvalifikáciu na prácu s počítačom a programovanie. Dva roky bola potom zamestnaná v Podniku výpočtovej techniky Trenčín. SČK v Senici začal v roku 1995 vydávať regionálny týždenník Zvesti, kde už počas materskej dovolenky chodila pomáhať pri jeho grafickom spracovaní a od roku 1996 po odchode redaktora sa začala tejto práci venovať profesionálne. V roku 2002 začala študovať na Trnavskej univerzite sociálnu prácu, kde pokračovala externe v doktorandskom štúdiu.

SČK v Senici začal postupne rozvíjať i sociálnu činnosť, napríklad prepravnú, opatrovateľskú službu, špecializované sociálne poradenstvo, službu v Dennom stacionári pre ZŤP osoby a zdravotnícku starostlivosť v teréne, a tak sa popri  novinách začala venovať vykonávaniu terénnej sociálnej práce a špecializovanému sociálnemu poradenstvu. V roku 2013 bola poverená zastupovaním riaditeľky SČK v Senici a v septembri 2014 sa s 18-ročnými skúsenosťami v tejto organizácii stala riaditeľkou. Práve tento mesiac je to 20 rokov, čo je súčasťou ÚzS SČK v Senici. Vedie tím 30 pracovníkov, 200 dobrovoľníkov a 2800 členov SČK. Denne je v kontakte s 200 ľuďmi, ktorým SČK pomáha napriek ich odkázanosti zotrvať čo najdlhšie vo svojom prirodzenom prostredí. Okrem sociálnej práce sa spolu so svojimi spolupracovníkmi venuje náboru a oceňovaniu darcov krvi, organizovaniu mobilných odberov krvi, výchove detí k poskytovaniu prvej pomoci, vzdelávaniu opatrovateliek a vzdelávaniu prvej pomoci v rámci akreditácie. So svojim tímom zabezpečuje bezplatné zdravotné služby na akciách organizovaných Mestom Senica.  Pri svojej práci sa stretáva s rôznymi príbehmi ľudí, ktorí sa ocitli v nepriaznivej situácii a veľakrát aj vlastnou vinou. No vždy sa snaží vidieť v každom v prvom rade človeka a snaží sa jeho situáciu či už materiálne alebo sociálnym poradenstvom zmierňovať. Pomáha v tichosti a svoju prácu berie ako poslanie.

 

 

Mgr. Anna Maximová

Pedagogicky začala v Senici  pôsobiť v roku 1961 na Meštianskej škole, neskôr 3. ZDŠ na dnešnej Štefánikovej ulici. Aprobáciu slovenský jazyk a ruský jazyk najdlhšie učila žiakov v Základnej škole na Ulici V. Paulínyho-Tótha.  Krátko učila žiakov aj v ZŠ na Mudrochovej ulici, na Gymnáziu, Súkromnej strednej odbornej škole a v Strednej odbornej škole. Pani Anna Maximová bola prísnou, no spravodlivou  učiteľkou, žiakov vychovávala k správnemu používaniu  materinského jazyka a ruského jazyka. Počas jej pôsobenia  pripravila na rôzne súťaže v recitácii, napríklad Hurbanov pamätník, Timravina studnička a Puškinov pamätník  veľa  žiakov, z ktorých mnohí sú známymi osobnosťami.  Pracovala aj ako metodička  ruského jazyka na úrovni okresu a kraja, robila tlmočníčku do a z ruského jazyka. Náročnú práca učiteľa, ktorej bola oddaná, kompenzovala inými činnosťami v prospech občanov mesta, kde zužitkovala všetky svoje danosti. Popri pedagogickej praxi je jej meno  spojené aj s dlhoročnou činnosťou v Zbore pre občianske záležitosti pri Mestskom úrade. Tejto činnosti sa začala venovať  po roku 1970 najprv recitáciou pri zápisoch detí, sobášoch a iných slávnostných príležitostiach. Neskôr začala pripravovať aj smútočné príhovory na občianskych pohreboch, čo vykonáva doteraz.  Spoločne s Máriou Haslovou už 18 rokov všetko podstatné čo sa udeje v meste zaznamenáva zodpovedne a starostlivo  do Kroniky mesta.  Popri tom  ako vynikajúca znalkyňa materinského jazyka dohliada na jazykovú čistotu Našej Senice. 

 

Štefan Orth

Jeho prvým pôsobiskom bola Základná škola v Kútoch, kde učil 15 rokov. Od roku 1979 žije s rodinou v Senici. V našom meste položil základy pre činnosť Mestského kultúrneho strediska a jeho riaditeľom bol 6 rokov. Od začiatku sa angažoval aj ako výtvarník a už v roku 1980 založil Klub neprofesionálnych výtvarníkov.

V rokoch 1985-1990 pracoval na odbore kultúry Okresného  úradu v Senici. V tomto období sa podieľal na viacerých medzinárodných projektoch týkajúcich sa mládeže, napríklad  rakúsko-česko-slovenské Mosty.

Od roku 1990 pôsobí ako pedagóg výtvarného odboru Základnej umeleckej školy. Vychoval celý rad absolventov, pre ktorých sa výtvarné umenie stalo celoživotnou záľubou a pre mnohých z nich aj povolaním, pretože každoročne s úspechom pripravuje žiakov a študentov na stredné a vysoké školy umeleckého zamerania. Na príprave budúcich učiteľov výtvarnej výchovy sa podieľa aj tým, že realizuje ich pedagogickú prax. Vyučuje nielen deti a mládež, ale vedie aj kurzy pre dospelých výtvarníkov, organizuje plenéry.

Pán Štefan Orth je typom mimoriadne tvorivého a aktívneho pedagóga, ktorý sa neuspokojí iba s výchovno-vzdelávacou činnosťou na hodinách. Je autorom početných úspešných projektov zameraných na mladých aj dospelých výtvarníkov. Pravidelne býva členom porôt detských výtvarných súťaží. Nemenej závažná je jeho iniciatíva pri vytváraní oboch galérii v Základnej umeleckej škole a pri propagácii a organizačnom zabezpečení výstavnej činnosti. Aj on sám je stále výtvarne činný, svoju umeleckú tvorbu prezentuje pravidelne na výstavách,  a to samostatných i  kolektívnych.  Je členom Umeleckej besedy Slovenska, ktorá združuje profesionálnych výtvarníkov. V roku 2008 získal Cenu senickej mládeže.

 

 

Mgr. Pavol  Paradeiser

Po ukončení vysokoškolského štúdia nastúpil v roku 1981 ako učiteľ matematiky a fyziky do Učňovskej školy, terajšej Strednej odbornej školy. V roku 1992 začal pôsobiť vo funkcii zástupu riaditeľa a od roku 2009 je riaditeľom školy, ktorá sa pod jeho vedením  výrazne zmodernizovala a vybudovala si  renomé predovšetkým v oblasti využívania alternatívnych zdrojov energie a celoštátnej súťaže Enersol SK, kde je od roku 2013 predsedom celoštátnej  odbornej komisie. Súťaž je čoraz atraktívnejšia medzi stredoškolákmi, no poskytuje priestor  aj na prezentáciu školy v inovatívnych  energetických riešeniach, v ktorých je priekopníkom a  jej aktivity v tomto smere  slúžia ako podnet pre iné školy či podnikateľov, nezriedka zo zahraničia.  Modernizáciou celej budovy pozdvihol na vyššiu úroveň nielen podmienky na vzdelávanie pre študentov a pedagógov, ale je spolutvorcom a realizátorom  mnohých ďalších projektov slúžiacich na  zvýšenie úrovne vyučovacieho procesu, medzi ktoré možno zaradiť napríklad Mosty na Moravu, Remeslo má zlaté dno, Zelená zóna. Škola pod jeho vedením  úspešne spolupracuje s partnerskými školami v Českej republike (Otrokovice, Bzenec), v  Maďarsku (Budapešť), vo Švajčiarsku (Aarau). Žiaci učebných a študijných odborov kuchár, čašník spoločné stravovanie majú možnosť v priebehu školského roka absolvovať odborný výcvik v hoteli Pinija v chorvátskom letovisku Petrčane.  Spolupráca s podnikmi COOP Jednota Senica, Nadress Senica, Volkswagen Bratislava, Volvo Senec, Bratislavská vodárenská spoločnosť, Hílek, s. r. o. posúva odborne žiakov, majstrov a v konečnom dôsledku aj žiakov, ktorí môžu odborný výcvik vykonávať v týchto podnikoch. SOŠ pod jeho vedením je  modernou a informačno-komunikačnými technológiami  dobre vybavenou  školou. Pán Paradeiser je nielen zanieteným pedagógom, ale i manažérom, ktorý všetky svoje sily vkladá do všestranného rozvoja školy, ktorá má vyše 700 žiakov.  Školu buduje na vyvážených pilieroch tak, aby študenti boli uplatniteľní na trhu práce v čo najväčšej miere.

 

 

RSDr. Ján Sadloň

Po krátkom pôsobení vo  Výskumnom ústave mechanizácie a automatizácie v Novom meste nad Váhom prišiel na základnú vojenskú službu do Senice a po nej od roku 1969  pracoval na rôznych postoch v Slovenskom hodvábe.  Prevažnú časť  aktívneho pracovného života pôsobil vo funkciách v  rôznych spoločenských organizáciách až po politické. Vždy mal naporúdzi veľa nápadov a podnetov, bol činorodý, vynikal aktivitami, elánom a s nadšením a presvedčením sa púšťal do riešenia  nových  úloh.  Ako funkcionár v SH spolu s vedením podniku aktívne podporoval rozvoj športu v meste, hlavne futbalu a ženského volejbalu. Neskôr sa  viac ako desať rokov venoval práci v hokejovom klube Dukla Senica. Po spoločenských zmenách v roku 1989 pôsobil  v rekonštruovanom poslaneckom zbore ako poslanec ONV Senica.  Po zmene spoločenských pomerov v roku 1989 v spolupráci s OV SZPB obhajoval potrebu zachovania  Múzea L. Novomeského a sochy významného básnika v Senici. Napriek nepriaznivému postoju rôznych aktivistov sa podarilo múzeum i sochu zachrániť, hoci budova teraz neslúži ako múzeum.  Ako člen Klubu Nadácie L. Novomeského, terajšieho Klubu Spoločnosti L. Novomeského  a funkcionár SDĽ podporoval rozšírenie regionálnej súťaže Literárna Senica L. Novomeského   na celoslovenskú. S podporou mesta Senica  a  organizačnou prácou  Záhorskej  knižnice Senica sa  súťaž  ako celoštátna koná od roku 1994. Široká verejnosť Jána Sadloňa  vníma nielen ako dlhoročného pracovníka Slovenského hodvábu, ale aj ako zanieteného záhradkára. V roku 1970 sa stal  členom Slovenského zväzu záhradkárov a od roku 1980 až doposiaľ je predsedom Základnej organizácie SZZ Kunov I. Ako funkcionár sa aktívne podieľal aj  na prípravách budovania nových osád Kunov II., III. a Opendáky. Organizácia, v ktorej je predsedom,  je  známa  nielen doma, ale aj v zahraničí. Najvyššie ocenenia sa  jej dostalo v roku  2003, keď za  účasti viac ako 200 záhradkárov z 15 európskych krajín prevzal od  generálnej tajomníčky Európskej ligy záhradkárov ocenenie Office International za prírodne riadenú záhradkovú osadu. V tomto roku oslávili 50 rokov od vzniku prvej osadovej záhradkárskej organizácie a  pri tejto príležitosti vyšla publikácia  50 rokov osadového záhradkárstva v Senici, ktorej je autorom. V súčasnosti je aj  členom  poradného orgánu primátora mesta Rada skúsenejších.  

 

 

Jozef Sloboda

Jozef Sloboda je hasičom od mladého veku. Po ukončení školy v roku 1969 začal pracovať v Slovenskom hodvábe a v roku 1974 vstúpil medzi hasičov v tomto podniku. V rokoch 1981 - 1984 bol trénerom družstva detí Plameň Senica. V rokoch 1985 až 1990 bol členom závodného družstva mužov SH Senica. Požiarne družstvo mužov dosahovalo v tom období veľmi dobré výsledky v rámci okresu, kraja, ale i v súťažiach družstiev podnikov chemického priemyslu na Slovensku.

Po privatizácii Slovenského hodvábu roku 1989 sa dobrovoľní hasiči plnohodnotne uplatnili v DHZ Senica. Jozef Sloboda tu v roku 2000 začal trénovať družstvo žien, ktoré pod jeho vedením získalo v roku 2001 v  republikovom kole  previerok pripravenosti DHZ v Turanoch prvýkrát titul majsteriek SR. Tento úspech  sa im podarilo zopakovať i v roku 2003 a titul majsteriek Slovenska získali aj po tretíkrát v roku 2005, čo sa v histórii okresu, kraja i republiky ešte nikomu nepodarilo. V družstve žien súťažili i obe jeho dcéry, na ktoré je právom veľmi hrdý. V roku 2005 družstvo žien pod jeho vedením reprezentovalo Slovensko na medzinárodnej súťaži CTIF vo Varaždíne, kde  obsadilo 4.  miesto.

Jozef Sloboda je držiteľom odznaku II. výkonnostnej triedy, stužky za vernosť 40 rokov, medaily Za príkladnú prácu, medaily Za zásluhy, medaily Za mimoriadne zásluhy a v roku 2001 mu bola udelená medaila  Za zásluhy o výcvik. Jozef Sloboda prevzal 4. apríla 2017  v Žiline najvyššie vyznamenanie Dobrovoľnej požiarnej ochrany, a to čestný titul Zaslúžilý člen DPO SR. Stal sa tak deviatym členom, ktorému bol tento čestný titul udelený.

Hoci je už dôchodca, stále sa  aktívne podieľa na organizovaní hasičských súťaží a kultúrnych podujatí organizovaných DHZ Senica,  pomáha pri výcviku malých detí a mládeže.

 

 

Oľga Štefková

Je zaujímavé sledovať ako sa detské sny a túžby  niekedy pretavia do celoživotného poslania. Tak je to aj v prípade  Oľgy Štefkovej, ktorá hrávala divadlo, recitovala, bavil ju šport a pri detských hrách chcela byť učiteľkou. Keď prišla v roku 1980 do Senice začala pracovať  v Okresnom dome pionierov a mládeže  na oddelení telovýchovy. Od roku 1984 až do roku 1991 bola   jeho riaditeľkou. Potom až do roku 2003 učila v Základnej škole na Sadovej ulici, najprv na prvom stupni a neskôr dejepis a telesnú výchovu na druhom stupni.   Na všetkých týchto miestach mohla deťom v záujmových krúžkoch a žiakom odovzdávať všetky svoje vedomosti, učiť ich vzťahu k športu a  histórii. Robila to na podujatiach, súťažiach  v spolupráci s rôznymi organizáciami. Aj z jej iniciatívy sa konali branné hry, plnili sa úlohy odznaku zdatnosti, Kalokagatia ako harmonický súlad a vyváženosť fyzickej a duševnej stránky človeka,  výlety za poznaním a dobrodružstvom, tradičné novoročné stretnutia bývali prehliadkou schopností detí a nezabudnuteľnými boli domáce  i medzinárodné tábory. Dom detí a mládeže  bol organizátorom či spoluorganizátorom nespočetného množstva podujatí, kde mohla uplatniť veľa zo svojho nadania a schopností. Vtedy ešte na nezakrytom zimnom štadióne moderovala prvýkrát karneval na ľade. Postupne sa pridávali ďalšie športové, ale i kultúrne akcie,  napríklad Miss Záhoria. Mnohí si ju pamätajú v minulosti ako moderátorku Behu vďaky, dnes jej sprievodné slovo neodmysliteľne patrí k Záhoráckemu maratónu, Silvestrovskému behu či vyhlasovaniu najúspešnejších športovcov mesta.

 

 

PhDr. Štefan Zajíček - oceňovania sa nemohol zúčastniť, cena mu bude odovzdaná dodatočne

Už od detstva rád kreslil a maľoval.  Jeho kresby  si všimol učiteľ ZDŠ v Chropove a prihlásil ho na diaľkový kurz neprofesionálnych výtvarníkov. U hodonínskeho akademického  maliara Karla Nováka sa  súkromne pripravoval na pohovory na ďalšie štúdium na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, kde študoval  grafiku u profesorov akademických maliarov Ota Luptáka a Gabriela Štrbu. V rokoch 1969 – 1975 pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave v odbore veda o výtvarnom umení. Neskôr si rozšíril svoj záber postgraduálnym štúdiom muzeológie na Univerzite J. E. Purkyně v Brne, kde vykonal aj rigorózne skúšky.  Po krátkom pôsobení v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne prišiel v  roku 1976 do Senice, kde  ako historik umenia,  pracovník Záhorského múzea v Skalici začal  pripravovať  vznik Záhorskej galérie. Táto nová inštitúcia začala  pôsobiť v roku 1984 a stal sa jej prvým a zatiaľ jediným riaditeľom. Zaoberá sa výskumom,  budovaním zbierok galérie, kurátorskou prípravou  početných výstav  a prípravou  publikácií. Štefan Zajíček je autorom množstva výtvarných výstav s publikáciami profesionálneho umenia, hlavne umelcov Záhoria, ale aj neprofesionálneho umenia a detského výtvarného prejavu. Je autorom viacerých monografií.  Od roku 1990 je členom Rady Galérií Slovenska a Združenia historikov moderného výtvarného umenia. Vo  voľnom čase sa venuje aj vlastným výtvarným aktivitám v oblasti kresby. Osobitý svet jeho kresieb sa koncentruje do ustáleného okruhu bezprostredných postrehov z bežného života a v poslednom období najmä do variácií záhorských rovinných scenérií, motívy z ciest a cestovania, nostalgia staníc a čakární, dovolenkové sentencie, najbližšia rodina a priatelia, dedinské zákutia s kostolnou vežou, milované mesto Skalica, v ktorom žije. Za viac ako 30 rokov fungovania galérie pod jeho vedením sa táto stala trvalým stánkom umeleckých hodnôt v záhorskom regióne s vyžarovaním aj mimo neho. Galéria svojou doterajšou činnosťou našla svoje nezastupiteľné miesto v štruktúre kultúrnych inštitúcií v regióne, ale aj mimo neho.

 

FOTOGALÉRIA

NOVINKY E-MAILOM

NOVÉ INFORMÁCIE, ČO SA PRIPRAVUJE, ČO SA UDIALO NA VÁŠ E-MAIL, PRIHLÁSTE SA UŽ DNES!